Čítala som, fakt sa to oplatí prečítať.

Mohol by si do komentu dat celé pre nás predplatiteľov sme.

Tento rok si pripomíname osemdesiat rokov od konca druhej svetovej vojny v Európe a päťdesiat rokov od podpísania Helsinských dohôd, ktoré uznali nedotknuteľnosť hraníc stanovených po vojne.

Ako vieme, usporiadanie dohodnuté v Helsinkách trvalo približne pätnásť rokov. Sovietsky zväz prestal existovať a krajiny východnej a strednej Európy, ktoré mu pripadli na základe Helsinských dohôd, si našli cestu k slobode a národnej štátnosti.

To, čo vyzeralo ako koniec dejín, sa teraz zmenilo na návrat dejinných udalostí v ich najbrutálnejšej podobe, s ruskou vojenskou agresiou, okupáciou a nárokmi Ruska na regionálnu nadvládu.

Budúcnosť je nejasnejšia než kedykoľvek za posledné tri desaťročia a Hodiny súdneho dňa – symbol upozorňujúci, ako blízko je ľudstvo ku globálnej skaze – sú bližšie k polnoci než kedykoľvek predtým.

Som Rus a takmer celý svoj život som sa hrabal v ruskej minulosti a snažil som sa odhaliť korene zla, ktoré moja krajina priniesla svetu. Myslím si, že je na mieste, aby som sa z tejto perspektívy teraz vyjadril a pokúsil sa pochopiť, čo sa osudovo prehliadlo.
Mašinéria násilia

Obaja manželia mojej starej mamy boli sovietski dôstojníci. Môj biologický starý otec Grigorij bol kapitánom v Červenej armáde, veliteľom pechoty, ktorý bol v bojoch trikrát ťažko ranený. Druhý starý otec, o ktorom som sa dozvedel až v dospelosti, bol podplukovníkom sovietskej tajnej polície a riadil niekoľko gulagov.

Spočiatku som ich vo svojich predstavách staval proti sebe: vojak a kat, čestný človek a vrah.

Jeden bojoval proti nacistom, druhý utláčal nevinných.

Jeden nedostal nič, iba medailu víťazstva, ktorú dostávali všetci, čo slúžili v Červenej armáde. Druhý dostal Leninov rad, Rad červenej zástavy aj Rad červenej hviezdy, teda najvyššie vyznamenania v Sovietskom zväze.

Vnímal som to ako rozpor a veľkú nespravodlivosť, táto morálka mi pripadala postavená na hlavu.

Dnes už to tak necítim.

V skutočnosti boli obaja súčasťou tej istej mašinérie násilia. Vojak čistil cestu a dobýval krajinu. Príslušník štátnej bezpečnosti ju sovietizoval.

Boli teda súčasťou jedného celku.
Dve verzie histórie

Často počúvame, že neschopnosť alebo neochota Ruska vyrovnať sa so zločinmi vlastnej minulosti, prevziať zodpovednosť a obnoviť spravodlivosť viedla k obnoveniu tyranie a vojenskej agresie, ktorej sme svedkami teraz.

Táto línia sa zvyčajne zameriava len na vnútorné sovietske činy: násilnú kolektivizáciu, veľký stalinský teror v 30. rokoch, gulagy a podobne. Niektoré z týchto vecí boli nominálne uznané za zločiny, ale nedošlo k žiadnemu pokusu o vyvodenie zodpovednosti voči páchateľom.

Ruskí demokrati z obdobia perestrojky sa vo všeobecnosti stavali proti akejkoľvek zásadnej lustrácii alebo iným opatreniam snažiacim sa dosiahnuť spravodlivosť vo veci zločinov minulosti.

Dovolím si však tvrdiť, že politicky najcitlivejší sovietsky zločin je a takmer vždy bol vynechaný z diskusie. A skutočnosť, že sa Rusko nezaoberalo práve týmto zločinom, je oveľa nebezpečnejšia a ovplyvňuje osud mnohých národov.

Týmto zločinom je sovietska okupácia strednej a východnej Európy, ktorá trvala desaťročia, mala za následok mnoho mŕtvych a zatknutých, zničenie spoločenského a kultúrneho života a neslobodu. Závažnosť vtedajšej nespravodlivosti bola obrovská.

Vnútorné sovietske zločiny, ktoré zostali nepotrestané, boli aspoň právne priznané a ich obete pripomínané. Vonkajšia agresia a okupácia však nie. A dokonca ani ruskí disidenti a liberáli si nikdy nedovolili riskovať otvorenie tejto otázky.

Preto v súvislosti so strednou a východnou Európou existujú dve koncepcie pamäti a histórie, ktoré za normálnych okolností nemôžu existovať súčasne, pretože sú v rozpore a odporujú si. Sú úplne protichodné a žiadna diplomacia ich nemôže zmieriť.

Je to sovietske oslobodenie a sovietska okupácia.
Sovietsky vojak nebol osloboditeľ

Skutočné oslobodenie nastalo až vtedy, keď sa 45 rokov po skončení druhej svetovej vojny sovietske vojská konečne stiahli z východnej a strednej Európy, keď sa Sovietsky zväz rozpadol a okupované národy nadobudli nezávislosť. Bolo však jednoduchšie obnoviť alebo vytvoriť štátnosť a nezávislosť než dosiahnuť suverenitu historickej pamäti.

Pokrokový imidž neskorého Sovietskeho zväzu a veľké nádeje vtedajšej doby chránili Moskvu pred vážnou kritikou a obvineniami súvisiacimi s okupáciou.

Táto zdržanlivosť bola výsledkom prehnanej dôvery alebo možno len opatrného pragmatizmu – snahy nedráždiť Moskvu, nenarušiť jej dobrú vôľu a príliš nepriťažovať porazeným v studenej vojne. Najdôležitejšia ochrana, ktorú Moskva požívala, však samozrejme vychádzala zo statusu víťazov nad nacizmom.

Rusko ako nástupnícky štát ZSSR postavilo svoj medzinárodný politický profil na sovietskom mýte „oslobodenia“, ktorý mu poskytoval morálny kapitál a nanútil bývalým okupovaným štátom dlh vďačnosti za ich „oslobodenie“.

Táto línia vykresľuje Rusko ako hlavnú obeť nemeckej invázie a v priebehu rokov ju posilňovali vplyvní zahraniční politici a diplomati, ktorí sa zúčastňovali na oslavách výročia konca vojny v Moskve.

Ruskú líniu podporovala aj infraštruktúra pamätníkov vybudovaná Sovietskym zväzom, ktorá zostala v Európe a dávala najavo, že ide o územie patriace do sféry vplyvu víťazov.

Na ďalšie posilňovanie „oslobodeneckej“ verzie histórie slúži aj jeden intelektuálny trik. Môžeme ho nazvať „utrpenie utláčateľov“ alebo „obeta páchateľov“. Ide o silné zdôrazňovanie obrovských vojenských a civilných strát, ktoré utrpeli Sovieti: obeta bola taká veľká, že len jej samotný rozsah sa prezentuje ako ospravedlnenie zločinov.

Áno, tieto straty boli skutočné. A predsa je skutočne tragické, že tieto straty pomohli Sovietskemu zväzu podmaniť si národy túžiace po slobode a nahradiť jednu diktatúru druhou.

Sovietsky vojak, ktorého sochy dodnes lemujú Európu od Berlína po Sofiu, nebol osloboditeľ. Bol to zotročovateľ. A žiadne množstvo krvi, ktorú Sovieti preliali pri porážke nacistov, nemôže ospravedlniť sovietsku okupáciu.

Nie je náhoda, že Sovieti sa zdráhali uznať dokonca aj samotnú existenciu paktu Ribbentrop-Molotov. V súčasnom Rusku je akékoľvek prirovnanie úloh ZSSR a nacistov trestné. V rokoch 1939 a 1940 Sovietsky zväz okupoval Litvu, Lotyšsko a Estónsko a časti Poľska, Fínska a Rumunska. Počas 22 mesiacov bol verným spojencom nacistického Nemecka.

Túto prvú vlnu sovietskych okupácií nemožno v žiadnom prípade maskovať ako „boj proti nacizmu“ a odhaľuje skutočné zámery Sovietov. To, čo nasledovalo potom, bola v skutočnosti geograficky rozšírená reokupácia. Išlo o samostatný cieľ vojny, ktorý nemusel nevyhnutne súvisieť s cieľom poraziť nacistov.

Nanešťastie, podľa toho, čo vidím, sa chápanie sovietskej okupácie ako zločinu nestalo neodmysliteľnou súčasťou európskych dejín dvadsiateho storočia. Panuje predstava, že išlo o niečo obmedzené na východ, rozmazané a vzdialené. Okupácia zostáva súčasťou národných dejín a netvorí silný medzinárodný príbeh zdieľaný naprieč kontinentom.

Práve pochopenie sovietskej okupácie má však hlboký vplyv na moderný európsky život a je kľúčom k európskej bezpečnosti. Iba keď si plne uvedomíte jej krutosť a dôsledky, môžete pochopiť historicky podložené obavy najbližších susedov Ruska a ich potrebu bezpečnosti.

Dokonca si dovolím tvrdiť, že od spoločného chápania tejto časti histórie závisí samotná jednota EÚ a NATO, čo v konečnom dôsledku zahŕňa pripravenosť brániť svoje východné hranice, ak to bude potrebné. Bez tejto zhody je zrazu možné vykresliť rozšírenie NATO na východ ako zbytočný a provokatívny krok, hoci v skutočnosti išlo o obrannú stratégiu.

Keď Rusko v roku 1994 napadlo Čečensko a vojenskou silou potlačilo jeho nároky na nezávislosť, to jediné, čo chránilo bývalé sovietske republiky ako Litva alebo Estónsko, bolo ich čerstvé medzinárodné uznanie. Vzhľadom na históriu násilia prichádzajúceho z Moskvy bola ich túžba vstúpiť do NATO úplne oprávnená a pochopiteľná.

A ak sa Rusko sťažuje na nerešpektovanie jeho záujmov, tak za to, že je takým odstrašujúcim susedom, si môže len samo.
Okupant je späť

Východné oblasti Ukrajiny sú v súčasnosti okupované ruskými vojskami. Prvýkrát od roku 1989 sú veľké oblasti európskeho kontinentu, kde žijú milióny ľudí, pod kontrolou invázneho štátu.

Zdá sa však, že príliš veľa Európanov už zabudlo, čo znamená okupácia. Keď hovoria o mieri, o potrebe vyjednávať, o vzdaní sa území, vyhýbajú sa otázke, aký osud čaká ľudí, ktorí tam žijú.

Rusko nechce len územia. Samotné obyvateľstvo je pre Putinov lúpežný štát mimoriadne cennou korisťou.

Súčasná okupačná zóna je čiernou dierou. Svedčí o tom aj nedávny prípad ukrajinskej novinárky Viktorije Roščyny, ktorá sa pokúsila informovať o pochmúrnej realite okupovaných území a bola na smrť umučená jednotkami ruskej štátnej bezpečnosti. To, čo vieme, stačí na priame porovnanie s brutalitou začiatku sovietskej okupácie východnej Európy.

Ruské občianstvo sa vnucuje násilím. V skutočnosti ide o program masového vyhostenia obyvateľov, pretože s tými, ktorí nesúhlasia, sa bude zaobchádzať ako s cudzincami a budú nútení odísť.

Ide o ďalšie vážne porušenie medzinárodného práva a signál, že Rusko sa uberá rovnakou cestou, ako to robil Sovietsky zväz napríklad vo vzťahu k pobaltským štátom, keď sa snažil rusifikovať dobytý región, zmeniť jeho národnostné zloženie a urobiť z neho súčasť svojho štátu.

Na okupovaných územiach sa rozkrádajú a prerozdeľujú majetky. Privádzajú sa „osadníci“, ktorí tvoria chrbticu okupačného režimu. Historická pamäť sa prepisuje, pamätníky označujúce sovietske zločiny miznú, uliciam sa vracajú sovietske názvy. To všetko je súčasťou útoku na národnú identitu a snahy o jej vymazanie.

Ruské štátne bezpečnostné služby vo veľkej miere používajú takzvané filtračné techniky a každý, kto je považovaný za politicky nespoľahlivého, môže byť uväznený. Rozšírené je kruté mučenie a sexualizované násilie. Prepustení ukrajinskí zajatci hovoria, že čelili mučeniu, zneužívaniu a zámernej podvýžive, čo malo za cieľ ich fyzicky a psychicky zlomiť.

Každý, kto pozná históriu života za železnou oponou, okamžite rozpozná známy vzorec. Toto všetko bolo kedysi ťaživou realitou Poľska a Litvy, východného Nemecka, Rumunska a ďalších krajín. Masové deportácie, brutálna nadvláda tajnej polície, odnímanie majetku a občianskych práv…

Tieto zločiny sa však nikdy nestali skutočnou stigmou pre ZSSR a neskôr Rusko. Nikdy sa to nestali niečím, za čo by sa národ hanbil, niečím, čo by si vyžadovalo spravodlivosť a trest, uznanie a nápravu.

A práve teraz zažívame to isté: okupant je späť.
Z vojakov urobili nahraditeľné veci

A okupant vedie vojnu presne tak, ako ju viedli Sovieti.

Mám aj ďalší príbeh, o ktorý sa chcem podeliť. Je dôležitý ako exemplárny prípad aj ako osobné priznanie a priznanie zodpovednosti. Môj nevlastný starý otec bol vojakom sovietskej armády, ktorá v roku 1939 napadla Fínsko. A moja matka bola svedkom toho, ako rozprával o svojich činoch.

Zapamätala si jeden jeho konkrétny príbeh, ktorý rozprával tichým, nezaujatým hlasom. Hovoril o žulovom kopci, na ktorom bol veľmi dobre strategicky umiestnený betónový bunker. Tamojšie hlboké močiare nezamrzli ani vo veľmi chladnom počasí a Sovietom nedávali žiadny priestor na manévrovanie.

Fínska guľometná jednotka vo vnútri bunkra odrazila niekoľko útokov pechoty, Sovieti ustúpili a na zľadovatenom, klzkom svahu zanechali mŕtvych a ranených. Ich veliteľ požiadal o podporu. Po chvíli sa objavil sovietsky tank.

Tank sa snažil vyjsť na kopec a priamo zasiahnuť betónový bunker. Jeho pásy sa však na zľadovatenej žule pošmykli, tank sa zasekol a chaoticky sa kmital. Sovietsky čatár, bývalý drevorubač, prikázal svojim mužom, aby našli nejaké drevo a podložili ho pod pásy tanku.

Guľomet však strieľal pri každom pohybe a na svahu nezostalo nič okrem tanku a vojakov, živých aj mŕtvych. Telá tých, ktorí zahynuli pri útokoch z predošlého dňa, už boli úplne zamrznuté.

Čatár preto nariadil, aby ich vojaci použili rovnako ako drevo. Aby pozbierali telá a zastrčili ich pod pásy na oboch stranách tanku, aby sa konečne mohol pohnúť vpred.

Po krátkej chvíli váhania vojaci poslúchli. Tank vyrazil do kopca, rozomlel telá mŕtvych na kašu a vyslal smrtiaci výstrel.

Po prerozprávaní tejto časti mama dodala:

„Vrátil sa z tej vojny. Koncom júna 1941 ho zajali Nemci, ktorí prekvapili jeho jednotku. Prežil v zajateckom tábore, potom ho oslobodili, no obvinili ho z niečoho protisovietskeho a poslali do uránových baní v Zabajkalsku. Domov sa vrátil v 50. rokoch. Predstavte si, čo všetko počas týchto rokov videl. Trval však na tom, že to najhoršie, na čo si spomínal, bol veľmi špecifický zvuk praskajúcich zamrznutých tiel vojakov pod váhou tanku. Bol ním posadnutý. Počul ho všade.“

Môže sa zdať, že sa snažím poľudštiť sovietskych agresorov a ukázať „ich stranu“, no nie je to tak.

Namiesto toho by som chcel upozorniť na jednu špecifickú črtu ruského či sovietskeho impéria: mimoriadne nízku hodnotu ľudského života. Nie je to len vnútorný problém. V medzinárodných vzťahoch je ľudský život obchodovateľnou menou agresie či surovinou vojny. Agresor si za ňu môže „kúpiť“ to, čo sa nedá kúpiť za nič iné: čas.

Operácia Púštna búrka, ktorá sa uskutočnila v roku 1991, bola po desaťročia stelesnením revolúcie v modernej vojne. Západné armády investovali veľké prostriedky do toho, aby udržali svoj personál mimo ohrozenia.

Putinova armáda je však armádou minulosti. A práve to je jej hrozivou výhodou. Dokáže znášať straty, ktoré by boli pre ktorúkoľvek západnú krajinu absolútne neprijateľné. Zároveň je však dostatočne technicky vyspelá na to, aby dokázala čeliť západným vojenským technológiám.

Západná veda ako prvá „dronizovala“ vojnu, minimalizovala účasť vojakov v pozemných bojoch a využívala stroje na nové úlohy. Putinova armáda tiež používa drony, no „dronizuje“ aj ľudské bytosti. Z vojakov urobila nahraditeľné veci na jedno použitie.

Umelci, spisovatelia a filmári si budúce konflikty predstavovali ako stret robotov, bezduchých strojov. Skutočná vojna však namiesto toho prišla ako agresia ľudí, ktorí sa stali potravou pre delá presne tak, ako viedli vojnu Sovieti v dvadsiatom storočí.
Východiskový bod

Veľkou ruskou inváziou sme vstúpili do éry globálnej morálnej zmeny klímy.

Tak ako môže mať jedno zemetrasenie následky na celom svete alebo jedna erupcia sopky znečistiť oblohu nad niekoľkými kontinentmi, ruská agresia mení politickú klímu na celom svete.

A to je ďalší veľmi reálny a možno najďalekosiahlejší, ale zatiaľ nie úplne uznaný dôsledok vojny.

S tisíckami vojakov vyslanými do boja a zabitých brániacimi sa Ukrajincami Putin nezískava len niektoré časti ukrajinského územia – narúša politickú architektúru po celom svete, rozvracia spojenectvá, zahráva sa s trpezlivosťou voličov v krajinách NATO a vťahuje nás do pekla morálneho relativizmu.

Nie som si istý, či to bolo takto naplánované, pretože Putin zrejme dúfal v rýchlu kapituláciu Ukrajiny. Ale tento modus operandi zjavne objavil počas vojny, aby udržal rovnováhu medzi pokračovaním agresie a záťažou, ktorú vojna kladie na ruskú spoločnosť.

Čo sa s tým dá robiť?

Stará koncepcia politiky pamäti, spojená s udalosťami dvadsiateho storočia a založená na minimalizácii sovietsko-ruskej zodpovednosti za okupáciu veľkej časti Európy, je už nefunkčným prežitkom: zistili sme to najneskôr v roku 2014 po nezákonnej anexii Krymu a invázii Donbasu.

Západná a juhozápadná Európa, ktorá sa nikdy nestretla s realitou sovietskej okupácie, preto teraz musí počuť hlas tých, ktorí ju zažili na vlastnej koži. Citujme z prejavu Václava Havla na samite NATO v Prahe v novembri 2002.

„Ak boli minulé storočia svedkami toho, ako si rôzne veľmoci medzi sebou rozdeľovali malé, respektíve menšie, európske krajiny bez toho, aby sa ich pýtali na názor – či už sa to dialo priamou formou, akou bol pakt Ribbentrop-Molotov, alebo nepriamo prostredníctvom dohôd, ako napríklad tá prijatá na Jalte – , súčasné rozšírenie NATO nesie jednoznačný odkaz, že éra takéhoto delenia sa raz a navždy skončila. Európa už nie je a nikdy nesmie byť rozdelená bez ohľadu na svojich obyvateľov a proti ich vôli na akékoľvek sféry záujmov alebo vplyvu.“

Zdá sa, že tento odkaz nakoniec nebol jednoznačný a konečný.

Rusko vedie svoju vojnu proti Ukrajine sovietskymi zbraňami vytvorenými na zastrašovanie Európy – sovietskymi tankami, sovietskym delostrelectvom a raketami, sovietskymi bombardérmi a lietadlami. Tieto zbrane majú dlhú životnosť, podobne ako žraloky.

S touto vojnou prichádza ponuka uzavrieť dohodu s diablom – obetovať iných, aby ste zachránili seba. Putin ako agent KGB, vycvičený na lámanie ľudí, vie, že cesta k úplnej kapitulácii a morálnemu zlyhaniu sa začína malým ústupkom, malou zradou vlastných zásad.

Európska únia nebola stvorená na vojnu. Pre agresora je ľahké využiť vnútornú nerovnováhu a rozpory v EÚ, rovnako ako skutočnosť, že krvavá história dlhých ruských okupácií a vojen nie je plne integrovaná do spoločného európskeho príbehu.

Ťažko povedať, či bude možné v dohľadnom čase dohnať Rusko k zodpovednosti za jeho zločiny proti Ukrajine. Ale na to, aby sme vôbec mohli budovať nejakú budúcnosť, skutočnú budúcnosť, bude prvoradé vypracovať kultúrnu a historickú koncepciu, ktorá by čelila ruskej snahe rozdeľovať a vládnuť.

Ako východiskový bod sa núka 23. august. Na návrh Václava Havla, Joachima Gaucka a ďalších významných bývalých disidentov bol tento deň – dátum podpisu paktu Molotov-Ribbentrop – vyhlásený za Európsky deň pamiatky obetí stalinizmu a nacizmu alebo Medzinárodný deň čiernej stuhy.

Význam tohto dňa by sa mohol a mal výrazne zvýšiť a prehĺbiť, aby zahŕňal širší pohľad na ruský imperializmus, ktorý bol súčasťou sovietskej komunistickej politiky, ale prežil ju.

Tento deň sa musí stať stredobodom dlhodobej a koordinovanej politiky pamäti, posilniť existujúce inštitúcie, ako je ENRS – Európska sieť Pamäť a solidarita, ktorú tvoria najmä východoeurópske krajiny.

Naprieč kontinentom musíme vybudovať aj nové inštitúcie, ktoré budú schopné šíriť posolstvo na juh a západ a budú čeliť ľavicovým aj pravicovým interpretáciám, ktoré naďalej ospravedlňujú Rusko.

Okrem toho by celý postoj EÚ k ruskej opozícii mal byť definovaný tým, že EÚ prijme 23. august ako deň smútku a pokánia, že bude ochotná radikálne sa rozlúčiť so sovietskym mýtom o oslobodení Európy a uzná krivdy tých východoeurópskych národov, ktoré teraz hostia Rusov vyhnaných do exilu.
Čas budovať mosty

Putin si nechce len podmaniť a vymazať Ukrajinu. Chce rozpad EÚ ako pomstu za rozpad ZSSR. Som presvedčený, že je tým osobne posadnutý.

Oko za oko, únia za zväz.

Sovietsky zväz sa rozpadol, pretože jeho umelá jednota bola vynútená násilím a útlakom. Pretrvanie EÚ závisí od toho, či pretrvá jej dobrovoľná jednota. Tá však nie je samozrejmosťou. Je výsledkom vzájomného porozumenia a súcitu, vybudovania mnohých kultúrnych mostov spájajúcich ľudí.

Je čas začať budovať.

Základ je aby Putler prestal velebit Stalina a väzni kritikov stakinizmu atď... Ved to odsudzovali ešte aj zssr! Potom sa bude dat možno pohnúť o krok ďalej a napr odsúdiť aj bolsevicku okupaciu strednej europy

Super, ďakujem.

Moc dlhé do humornej stránky. Americké okupačné vojská sú od 2. vojny stále v Nemecku a, zaujimavé, nikomu to nevadí.

To sú tie okupacne vojská, ktorých stavy sa stále znižovali napr keď vyhrali studenú vojnu alebo keď obama ohlásil že sa bude kamaráti s Putinom ešte viac ako dovtedy co ich od 90. 15 rokov lákali do NATO a tie ktoré Trump sťahuje úplne lebo podľa neho im za armádu Nemecko platí príliš málo na to aby ich chránila pred Putinom?

| 27.5.2025 19:29
Asi ti unikol ten maličký detail, že Nemecko bolo porazené a my sme boli vraj oslobodení. Je celkom dobrý dôvod prečo armáda víťaza zotrvá nejaký čas na území porazenej krajiny, ale prečo tu zostávali "osloboditelia"? A prečo odvliekli do otroctva niekoľko tisíc obyvatelov "oslobodenej" krajiny?