...
A vtedy Stalin vyhlásil: „...sovietska vláda nenastoľuje otázku vytvorenia sfér vplyvu... ani sa nemieni podieľať na riešení nového poriadku v Európe...“ (...c???????? ????????????? ?? ?????? ??????? ?? ???????????? ???? ???????... ? ????? ??????? ??????? ? ?????????? ??????? ?????? ??????? ? ??????...). Zaujímavé slová, ktoré vo väzbe na už známu históriu znamenajú iba jediné – russák je ochotný prisľúbiť, že sa nebude pchať do iných krajín, prepadávať ich, okupovať, vraždiť... iba vtedy, keď sa niekto rúti jeho krajinou v tisícoch tankov a bombardérov, keď sú ruskí vojaci likvidovaní po státisícoch, a niekto sa sakra rýchlo blíži v plnej zbroji ku Moskve.
V júli roku 1941 sa územím ZSSR hnali na východ nemecké vojská, a Stalin bol ochotný sľúbiť čokoľvek, aby mu niekto pomohol. Nestačilo mu, že Američania mu pred pár rokmi postavili tisíc špičkových závodov, dodali technológie, naučili mužikov vyrábať reálne výrobky. Toto už bolo málo. Teraz potreboval okamžitú vojenskú pomoc, doslova uviedol „akúkoľvek pomoc“.
Dňa 3. septembra píše Stalin britskému premiérovi: „...žiadame dodať 30 tisíc ton hliníka začiatkom októbra, a tiež mesačne aspoň 400 lietadiel a 500 tankov... Bez tejto pomoci bude ZSSR alebo porazený, alebo oslabený do takej miery, že na dlhú dobu stratí schopnosť pomáhať ... na fronte proti hitlerizmu...“ To už ale o týždeň začínala blokáda Leningradu, a Wehrmacht zničil väčšinu tankového a leteckého vojska boľševikov.
Dnes vieme, ako to celé dopadlo. Celý rok 1942 išli sovieti od prehry k prehre, a jediné čo ich zachránilo bola ohromná rozloha krajiny, kde Nemci mali problémy s logistikou, západné zbrane, ktoré sovietom ako tak kryli tie šialené straty, ktoré utrpeli v jednotlivých bitkách, a rýchle štartovanie fabrík postavených američanmi na maximálny výkon pri dodávkach západných surovín. Rok 1943 už išli tieto fabriky naplno, a karta sa pomaly začala obracať. Nielen na fronte, ale aj v diplomacii, a drzosť a spupnosť boľševikov pri jednaniach s britskými a americkými predstaviteľmi rástla geometricky. Už boli na stole sféry vplyvu a snaha tvoriť nový poriadok v Európe, ten jediný správny, boľševický.
Dnes, s odstupom času čoraz viac ľudí priznáva, že v tých rokoch 1941/1942 bolo chybou západu sovietom pomáhať. Keby nechali Hitlera, nech boľševikov na hlavu porazí, a následne sa dusí vo vlastnej šťave od Murmanska po Astrachaň, veľmi skoro by vykrvácal, a civilizovaný svet mohol jedným vrzom urobiť krátky proces s nacistickou, aj komunistickou pliagou. A dnes mohol byť svet bezpečnejší, a o 50 rokov ďalej. Žiaľ, nestalo sa. Nestalo sa, lebo aj tak inteligentní ľudia, ako bol Churchill na chvíľu uverili, že rusákom sa dá veriť. A to je chyba, ktorá sa vždy vypomstí tým najhorším spôsobom.
...
